Hral za BC Prievidza aj Cibonu Záhreb, v oboch kluboch zanechal výraznú stopu. Fanúšikovia v Prievidzi ho obzvlášť milovali a spomínajú na jeho nezabudnuteľné výkony. 

Igor Marič získal v prievidzskom drese v priebehu troch rokov kompletnú medailovú zbierku v domácej súťaži korunovanú majstrovským titulom z roku 2016. Zároveň bol v klube pri návrate do pohárovej Európy.

S Igorom Maričom sme sa spojili práve pred súbojom jeho bývalých tímov v kvalifikácii Európskeho pohára FIBA. V rozhovore nám priblížil, ako si spomína na svoje pôsobenie na Slovensku aj v Chorvátsku a rovnako prezradil, že sa rozhodol ukončiť svoju bohatú a úspešnú hráčsku kariéru.

Začnime tvojím pôsobením v Prievidzi, kde si odohral tri sezóny. Jedným z najväčších highlightov bol majstrovský titul v roku 2016. Ako si na tento moment spomínaš?

Byť súčasťou Prievidze počas tých troch rokov je jedna z najlepších skúseností v mojej kariére. Získať prvý titul v roku 2016 bol úžasný pocit. Mali sme skvelý tím aj trénerov a najlepších fanúšikov na Slovensku. Nikdy predtým som nič podobné nezažil.

Vďaka tomuto úspechu sme sa v nasledujúcej sezóne predstavili v Európskom pohári FIBA. Aké to bolo porovnať sa so silnými zahraničnými súpermi?

Bolo to trochu iné ako slovenská liga. Tímy boli silnejšie a fyzickejšie. My sme však mali dobrý a talentovaný tím, dokázali sme prekvapiť veľa súperov a hrali sme veľmi dobrý basketbal.

Marek Jašš je jediným hráčom z toho kádra, ktorý dodnes hrá za Prievidzu. Ste spolu v kontakte?

Občas si napíšeme správy. Som rád, že stále hrá a má peknú rodinu. Dúfam, že odohrá ešte veľa rokov a zostane lídrom a kapitánom tak, ako bol doteraz. Prajem mu všetko najlepšie a veľa úspechov v tejto sezóne.

Fanúšikovia dodnes silno spomínajú na tvoje výkony a energiu, ktorú si prinášal na palubovku. Ako si pre zmenu ty spomínaš na prievidzské publikum?

Fanúšikovia Prievidze budú vždy číslo jeden v mojom srdci. Pamätám si moje prvé dni v Prievidzi a bývanie na Tehelnej. Od prvého dňa ma privítali s otvorenou náručou. Spojenie medzi mnou a nimi bude navždy. 

Úlohou športovcov je podávať výkony a baviť fanúšikov, a my sme mali to šťastie, že sme hrali pred tými najlepšími. Ešte raz im chcem povedať jedno veľké ĎAKUJEM.

Neskôr si obliekal aj dres Cibony Záhreb. Pôsobil si v ABA lige a podarilo sa vám získať aj chorvátsky titul. Čo to pre teba znamenalo?

Hrať za Cibonu bolo pre mňa veľmi emotívne. Pochádzam zo Záhrebu, kde bola Cibona najväčším klubom. Keď som vyrastal a sledoval všetkých hráčov, ktorí za ňu hrali, zanechalo to vo mne veľkú stopu. 

Hrať za Cibonu bol splnený sen a získať s Cibonou chorvátsky titul bol najväčší úspech mojej kariéry. S Prievidzou som vyhral svoj prvý titul a v tom čase to bola najväčšia vec, ale s Cibonou to bolo zase niečo iné, bolo v tom veľa emócií.

Po rokoch v zahraničí si sa vrátil domov. Aké to pre teba bolo?

Bolo príjemné byť doma po toľkých rokoch mimo krajiny. Veľmi som si to užil.

Cibona je jednou z ikonických značiek na európskej basketbalovej mape. Ako by si opísal prostredie klubu, ktorý veľmi dobre poznáš?

Vyrastal som v Záhrebe. Keď som ako dieťa začínal s basketbalom, Cibona hrala Euroligu a bola veľmi silná. Pamätám si, ako som chodil na zápasy a sledoval legendárnych hráčov, ktorí tam pôsobili. 

Hala bola plná fanúšikov a basketbal bol vtedy v Chorvátsku obrovský. Dnes je situácia trochu iná, ale Cibona bude vždy patriť medzi najväčšie kluby v Európe a ja som veľmi hrdý, že som bol dva roky súčasťou jej rodiny.

Sleduješ, ako sa darí tvojim bývalým klubom dnes?

Mám dvoch synov, takže nemám až toľko času sledovať zápasy, väčšinou si pozriem výsledky. Vždy sa ale nájde nejaký chorvátsky kamarát, ktorý hrá na Slovensku, takže som s nimi v kontakte a sledujem, čo sa deje. Samozrejme, vždy sledujem aj moje bývalé tímy a ich progres. Som rád, že Prievidza v poslednom období robí veľa dobrej práce na palubovke aj mimo nej.

Na záver, povedz nám niečo o sebe. Posledné roky si strávil na Islande. Ako to vyzerá s tvojou budúcnosťou?

Posledné štyri roky som hral na Islande a cítil som sa tu skvele. Mojej rodine sa tu páči, máme pekné prostredie a ľudia sú k nám veľmi milí. Tento rok, po 22 profesionálnych sezónach, som sa rozhodol, že končím kariéru. 

Už trénujem niekoľko skupín v Keflavíku a veľmi ma to napĺňa. Cítim veľkú úľavu a teraz, keď už nehrám, zo mňa opadol tlak. Basketbal mi dal veľa a som za to vďačný, ale teraz je čas ísť iným smerom. Stále som v telocvični a chcem odovzdávať moje vedomosti a vášeň mladšej generácii.

Na záver ešte prajem Prievidzi skvelú a úspešnú sezónu.

PRIEVIDZA DO TOHO!