"Od sezóny 2008/09 sa nám podarilo získať 7 medailí. Keď k tomu pridáme aj Slovenský pohár z tejto sezóny, je to 8 výborných výsledkov BC Prievidza za niečo viac ako desať rokov. Nemôžeme to brať ako samozrejmosť a musíme si uvedomiť, že sú to obrovské úspechy, nie len z basketbalového, ale aj z hľadiska športu na Hornej Nitre a na Slovensku celkovo. Klub sme spoločne posunuli na špičkovú úroveň rovnako po športovej ako aj po kultúrno-spoločenskej stránke. Ďakujem všetkým funkcionárom, ktorí v klube počas celého tohto obdobia či už pracovali alebo stále pracujú. Ďakujem všetkým našim trénerom za ich tvrdú prácu. Ďakujem všetkým hráčom, mojim bývalým kolegom a rovnako aj tým, ktorí hrávajú v súčasnosti alebo hrávali predtým, ako som prišiel do Prievidze. Ďakujem všetkým ktorí sa pričinili o túto úspešnú éru. A v neposlednom rade ďakujem fanúšikom, ktorí za nami stoja a ženú nás dopredu. Verím, že v skvelých výsledkoch a úspechoch budeme pokračovať ďalej," vyjadril sa k úspechom BC Prievidza generálny manažér Marko Batina. Pripomeňte si historické momenty úspešného desaťročia prievidzského basketbalu.
Rudežova éra okorenená ziskom bronzových kovov
Po mimoriadne úspešných 90. rokoch (1991 – bronz ČSFR, 1992 – striebro ČSFR, 1993 – posledný federálny titul, 1994 – majster SR, 1995 – majster SR, 1996 – striebro, víťaz Superligy (obdoba dnešného Alpsko-adriatickeho poháru), 1997 – bronz), čakalo fanúšikov prievidzského basketbalu na úvod tohto tisícročia tvrdé vytriezvenie, ktoré vyústilo až do vypadnutia z najvyššej domácej súťaže. Do veľkej miery to bolo ovplyvnené aj postupným znižovaním záujmu vtedajšieho hlavného sponzora basketbalu – Hornonitrianskych baní Prievidza, ktorý nakoniec prestal úplne podporovať prievidzský basketbal. Jediným ozajstným sponzorom tak ostalo mesto Prievidza. Po niekoľkoročnom pendlovaní medzi extraligou a prvou ligou si však klub v roku 2007 opäť vybojoval postup medzi elitu. Vedenie klubu (M. Pavlenda, M. Hemza, B. Jašš) sa rozhodlo na sezónu 2007/2008 angažovať mladého chorvátskeho trénera Ivana Rudeža.
Rudežova úloha bola jasná - udržať vtedy ešte Hornonitriansky basketbalový klub Prievidza (HBK Prievidza) v najvyššej súťaži, a to pri čo najlepšom konečnom umiestnení. Rudež mal k dispozícii káder tvorený slovenskou kostrou doplnenou o štyroch balkánskych legionárov. Cieľ sa podarilo splniť, keď HBK obsadilo po sezóne celkové 10.miesto z 12 účastníkov. Táto sezóna bola špecifická aj tým, že dres nášho klubu si obliekol po prvýkrát hráč čiernej pleti.
Po tejto sezóne sa rozšírilo vedenie klubu o Jozefa Peniaška, ktorého firma Complete Party Service začala vyvíjať marketingové aktivity v rámci basketbalu. Nové dresy, ktoré si mohli fanúšikovia objednávať, kultúrny program počas zápasov, maskoti, roztlieskavačky. Toto všetko sa prejavilo na rastúcom záujme fanúšikov o domáce zápasy. Pred Vianocami bolo družstvo v tabuľke na prvej priečke a hala praskala vo švíkoch. Priemerná návšteva vystúpila na 2 tisíc divákov na zápas. Zápasy s Handlovou atakovali návštevy okolo 3 tisíc divákov, čo bolo na Slovenské pomery niečo nevídané. V meste vypukla skutočná eufória. Fanúšikovia húfne kupovali klubové šály a ďalšie klubové suveníry. Webovú stránku denne navštevovali stovky priaznivcov, ktorí hlasovali o najlepších hráčoch zápasu či o základnej päťke na najbližšie stretnutie. Začalo sa aj s organizovaním fanbusov, ktoré pravidelne jazdili na väčšinu zápasov na palubovkách súpera, bez ohľadu na to, či bol víkend alebo stred týždňa. Ivan Rudež s tímom odvádzal kvalitnú prácu.
V tíme tvorenom najmä z prievidzských odchovancov hral skvele Viliam Ridzoň, Gregory Lee Immink patril medzi najlepších rozohrávačov súťaže, pod košom si svoju úlohu spoľahlivo zastával Gabriel Szalay, kapitánom tímu bol Ľuboš Štorcel. Prievidza navyše získala tesne pred koncom základnej časti veľkú posilu. K tímu sa pripojil český krídelník Pavel Bosák, ktorý mal posilniť prievidzskú hru na oblúku.
Prievidza vyhrala základnú časť, no ešte pred začiatkom vyraďovacieho pavúka sa v tých rokoch hrala aj nadstavba. V tej prišla horšia forma a do play-off sme nakoniec vstupovali z tretej priečky. Naším súperom vo štvrťfinále bola Banská Bystrica, ktorú sme zdolali jednoznačne 3-0 na zápasy.
V semifinále zverenci Ivana Rudeža narazili na favorizovanú Nitru. Tím spod Zobora nám dýchal na krk už v základnej časti a do play-off si priniesol o čosi lepšiu formu. Séria s Nitrou však bola vyrovnaná. Žiaľ, vo štvrtom zápase sme s Nitranmi prehrali veľmi tesne o jeden bod a cesta do finále nám bola zahataná.
Ešte stále ale bolo o čo hrať. V hre boli bronzové medaily. O tie sme súperili s výberom Spišskej Novej Vsi. A hoci sa po úvodných dvoch zápasoch, ktoré sme doviedli do víťazného konca, zdalo, že zisk bronzu už bude len formalitou, klub z východu sa vzchopil a séria sa ešte premenila na veľký boj. Avšak predsalen s víťazným koncom pre HBK Prievidza.
Prievidza sa tak po dvanástich rokoch vrátila na pódium. Týmto sa začala nová éra prievidzského basketbalu. Éra ďalších úspechov. Klub bol premenovaný na súčasný názov BC Prievidza, diváci opäť zapĺňali halu.
V ročníku 2009/10 sa však prievidzským basketbalistom po športovej stránke nedarilo tak ako v predošlej sezóne. Piata pozícia po základnej časti znamenala ťažkú štvrťfinálovú konfrontáciu so Spišiakmi. A tí nám vrátili prehru zo súboja o bronz z predchádzajúcej sezóny. V rozhodujúcom dueli sme so Spišskou Novou Vsou prehrali po predĺžení o jediný bod.
Ivan Rudež sa po tejto sezóne rozhodol pre odchod z Prievidze. Mladý ambiciózny kouč ale v priebehu troch rokov zanechal v Prievidzi nezmazateľnú stopu ako jeden zo zakladateľov novej éry úspechov.
Roijakkersov zázrak
Po úspešnej sezóne 2008/09, zakončenej tretím miestom, mali fanúšikovia veľké očakávania aj do nasledujúcich ročníkov. Vypadnutia v štvrťfinále so Spišskou Novou Vsou v sezónach 2009/10 a 2010/11 však tieto očakávania nenaplnili. Priaznivci prievidzského basketbalu verili, že práve v sezóne 2011/12 môže prísť k vytúženému veľkému úspechu.
Lenže k tomu sme sa vôbec nemuseli dostať. Zlá finančná situácia pred začiatkom ročníka 2011/12 bola dôvodom, kvôli ktorému BC Prievidza hrozilo, že nebude môcť štartovať v extralige. Našťastie, vedeniu sa nakoniec podarilo zabezpečiť dostatok financií na chod klubu v tomto ročníku. Dlhší proces zabezpečovania klubu bol dôvodom toho, že v kádri pre túto sezónu bolo len málo Slovákov a z väčšiny ho tvorili legionári vedení mladým 31-ročným trénerom Johanom Roijakkersom.
Holandský lodivod napriek predsezónnym komplikáciám predvádzal so svojím tímom od začiatku sezóny výborný basketbal. BC sa po celý ročník nachádzalo na popredných pozíciách. Lídrom tímu bol skvelý Sullivan Phillips, na ktorého fanúšikovia nezabudli ani s odstupom času, keď ho neskôr zvolili aj do najlepšej zostavy desaťročia. Phillipsovi tiež sekundovali ďalší legionári ako Godbold, Pelle či Davis.
Roijakkers doviedol svoj tím do play-off na druhom mieste. Táto sezóna bola po hernej stránke ďaleko úspešnejšia ako tá predošlá a prievidzskí fanúšikovia sa tešili na to, kam to až BC dotiahne.
Prvou veľkou skúškou bolo hneď štvrťfinále, v ktorom sme súperili s Levicami. Tie vtedy hrávali aj českú ligu a mali veľmi kvalitný tím. Diváci, ktorí v oboch mestách zapĺňali haly, čoho dôkazom je celková návštevnosť série prevyšujúca 10-tisíc fanúšikov, mali možnosť sledovať vyrovnaný basketbal plný zvratov. Levice si v treťom zápase na prievidzskej palubovke vybojovali postupový mečbal výhrou o tri body, no ten sme odvrátili na levickej pôde ešte tesnejším víťazstvom o dva body. O postupujúcom do semifinále teda rozhodol piaty zápas.
Do našej haly zavítali tri tisícky divákov, ktorí sledovali strhujúci súboj dvoch kvalitných súperov. Z postupu sa po tesnej výhre v pomere 71-66 radovali naši hráči a spolu s nimi aj zaplnené tribúny. Vysokú návštevnosť v oboch mestách mala aj semifinálová séria proti Nitre. Semifinále však napokon prinieslo o čosi menšiu drámu ako predošlá séria s Levicami. I tak sme sa ale, samozrejme, poriadne zapotili. Rozhodujúcu výhru a spečatenie postupu do finále sme získali na ihrisku nitrianskeho celku, ktorý dokráčal k bronzovým medailám.
V ceste za titulom pred nami stála už len posledná prekážka. Avšak ako sa hovorí, posledný krok býva zväčša najťažší a presne to sme si musel opakovať aj pred začatím finále. Po postupe do finálovej série sme síce zažívali basketbalovú eufóriu, lenže nemohli sme si dovoliť stratiť koncentráciu, oslavy boli ešte ďaleko. Stále sme museli zostať nohami pevne pri zemi. Čakalo nás predsa ťažké meranie síl s Komárnom.
Tím z juhu Slovenska vyhral základnú časť, v ktorej sme mu však zdatne konkurovali. Vo vzájomných zápasoch sme mali s Komárnom vyrovnanú bilanciu, v prospech Komárna hovoril len minimálny 4-bodový rozdiel v skóre. Každému bolo jasné, že nás čaká vyrovnaná partia, skutočný tuhý boj o titul.
Prvý zápas v Komárne potvrdil všetky naše predpoklady. Domáci ovládli záver stretnutia a ujali sa vedenia vo finálovej sérii. Tím BC Prievidza si bol vedomý toho, že na domácej palubovke musí vyrovnať stav série, pretože pustiť Komárno do vedenia 2-0 by mohlo znamenať koniec titulovým ambíciám. Komárno aj v našej hale preukazovalo svoju kvalitu a formu, po prvom polčase dokonca "obuvníci" viedli o 5 bodov. V druhom polčase sme ale začali hrať dôraznejšie a napokon sme vyhrali dvojciferným rozdielom.
Séria sa opäť sťahovala k súperovi. Práve tretí zápas sa ukázal ako kľúčový. Komárno by sa v prípade víťazstva ocitlo v pozícii, v ktorej by nás dostalo pod výrazný tlak, keďže my by sme už museli len vyhrávať, zatiaľ čo Komárno by k zápasu na našej palubovke mohlo pristúpiť uvoľnenejšie. Veľmi vyrovnaný priebeh tretieho zápasu dokazoval dôležitosť tohto duelu. Po dobrom výkone v poslednej štvrtine sme nakoniec Komárno zdolali na jeho palubovke o jeden bod. V rukách sme mali majstrovský mečbal.
Do štvrtého zápasu sme vstupovali s jasným plánom ukončiť finále pred zrakmi svojich fanúšikov. Beznádejne vypredaná aréna nás tlačila za titulom a my sme jej po 40 minútach boja na ihrisku dali dôvod na oslavy. Tesným rozdielom sme zvíťazili v každej štvrtine a po výhre 69-61 sme získali extraligový titul. Po prvýkrát od roku 1995 sme sa vrátili na trón slovenského basketbalu.
Krajnovičove družiny dvakrát tesne pod vrcholom
Po majstrovskej sezóne mali fanúšikovia mnoho očakávaní. Prievidzský tím ale v prvej polovici ročníka 2012/13 nepredvádzal vyrovnané výkony, čo vyústilo v trénerské výmeny. Na lavičku BC napokon vo februári zasadol Krunoslav Krajnovič. Ten už dlhšie pôsobil na Slovensku, v roku 2006 dokonca získal s Lučencom majstrovský titul.
Prievidza zlepšila svoj herný prejav, no napokon v štvrťfinálovej sérii podľahla Spišskej Novej Vsi najtesnejším rozdielom 2:3, keď si oba celky postrážili svoje domovské stánky a Spišská Nová Ves vďaka výhode domáceho prostredia postúpila.
Vedenie tímu sa po nenaplnených ambíciách rozhodlo naďalej dôverovať koučovi Krajnovičovi, ktorého príchod v závere sezóny priniesol jednoznačný výkonnostný progres tímu. Jadro kádra z predošlej sezóny zostalo pokope, do tímu prišlo niekoľko posíl, a to napríklad Igor Marič či Marko Batina. Tentoraz sme už od začiatku sezónu hrali tak, ako zneli predsezónne predstavy. Základnú časť sme uzavreli na druhej priečke, pred nami bol jedine bratislavský Inter.
Vyraďovaciu fázu sme začali sériou proti Banskej Bystrici. Vo štvrťfinále náš tím nezaváhal, s výnimkou prvého duelu sa všetky zápasy skončili dvojciferným rozdielom. V semifinále sme už stáli pred ťažšou prekážkou. Svit bol po základnej časti tretí a už v prvom zápase nám dal jasne najavo, že chce tvrdo bojovať o finálovú miestenku. Svit sa ujal vedenia a hoci sme následne vyrovnali, Svit v treťom semifinále opäť naklonil misky váh na svoju stranu. V tomto momente sme sa však zmobilizovali a nepripustili sme ďalšie zaváhanie. V ostatných troch súbojoch Prievidžania vyhrali, i keď v každom prípade sa o víťazovi stretnutia rozhodovalo až do posledných sekúnd.
Vo finále sme sa stretli s víťazom základnej časti - Interom Bratislava. Tím z hlavného mesta v úvodných dvoch dueloch ukázal svoju kvalitu. V druhom finálovom zápase sme síce dotiahli zápas do predĺženia, no aj tak sa séria sťahovala do Prievidze za nepriaznivého stavu 0-2. Nanešťastie, zverenci Krunoslava Krajnoviča ani nedostali šancu na zvrátenie série. Po nešťastnom zásahu rozhodcu papierovou rolkou počas nástupu a následnom rozhodnutí nášho klubu nenastúpiť na štvrtý zápas boli oba zápasy skontumované v prospech Bratislavčanov. Mužstvo BC Prievidza sa tak nakoniec muselo zmieriť so striebornými medailami.
Na lavičke BC Prievidza zostal tréner Krajnovič, ktorý mal platnú zmluvu aj na ďalší ročník. Krajnovičova družina v sezóne 2014/15 odohrala ešte lepšiu základnú časť ako v predchádzajúcej sezóne, Prievidza viedla tabuľku. Súperi nám však dýchali na krk, Komárno bolo len v tesnom jednobodovom závese. Uvedomovali sme si, že v play-off nás čakajú tuhé boje.
V prvom kole vyraďovacej fázy sme narazili na Spišiakov. Spišskú Novú Ves sme zdolali hladko 3-0. V semifinále bol naším súperom hornonitriansky rival z Handlovej. Tradičné derby podľa očakávania prinieslo vypätú atmosféru. Sériu sme ale zvládli, Handlovú sme pustili iba k jedinému víťazstvu.
Identické výsledky vo štvrťfinále a semifinále zaznamenal aj náš finálový oponent z juhu Slovenska. Komárno nám navyše hneď v úvode finálovej série ukázalo, že je hladné po premiérovom titule. Po štyroch zápasoch sme prehrávali už 1-3 na zápasy a ocitli sme sa pod veľkým tlakom, keďže Komárno malo tým pádom k dispozícii dva majstrovské mečbaly. Oba sme však po bojovných výkonoch odvrátili. O šampiónovi mal teda rozhodnúť siedmy zápas.
Siedmy duel, ešte k tomu vo finále, je vo svete športu obrovským pojmom. Prestíž takéhoto zápasu je obrovská. Výhodou pre nás bolo domáce prostredie, dopredu nás hnali viac ako tri tisícky fanúšikov prítomných v Niké Aréne. Avšak tento veľký súboj sme napriek podpore tribún nedokázali dotiahnuť do víťazného konca. Komárno oslavovalo premiérový titul v klubovej histórii.
Mužstvo Krunoslava Krajnoviča síce muselo vo finále opäť skloniť hlavy, ale zároveň znova ukázalo, že niet pochýb o jeho pozícii medzi slovenskou basketbalovou špičkou.
Čurovičove zlato a úspech na európskej scéne
Pred sezónou 2015/16 sa pozície hlavného trénera BC Prievidza zhostil Miljan Čurovič, ktorý v predošlom ročníku viedol nášho rivala z Komárna.
Prievidza síce vstúpila do sezóny s novým koučom a obmeneným kádrom, no to nezanechalo žiadnu stopu na našich výkonoch, práve naopak. Mená ako Mike Rostampour, Jaytornah Wisseh, Svetozar Stamenkovič či Richard Körner sa rýchlo pridali k osvedčeným lídrom. Po roku sa nám podarilo obhájiť víťazstvo v základnej časti, i keď ostatné tímy boli v tesnom závese. Situáciu v lige sme pritom mali oproti predchádzajúcemu ročníku o čosi sťaženú kvôli nahustenejšiemu programu. Boli sme totiž účastníkmi premiérovej sezóny Alpsko-jadranského pohára.
V tejto nadnárodnej súťaži sme sa rozhodne nestratili, postúpili sme až do Final 4. Napokon sme sa nedostali na pomyselný stupeň víťazov, no ukázali sme sa v dobrom svetle.
Po skončení Alpsko-jadranského sme sa mohli naplno koncentrovať na domácu súťaž, ktorá pre nás bola prioritou. Ako víťaz základnej časti sme sa v úvodnom kole vyraďovacej fázy stretli s Nitrou. Papierové predpoklady sa naplnili, štvrťfinále bolo jasnou záležitosťou v náš prospech. Konfrontácie s mužstvom spod Zobora sme priemerne vyhrali o 25 bodov.
V semifinále nás však čakala podstatne ťažšia skúška proti Košiciam. Prvý zápas ešte dopadol pomerne jednoznačnou výhrou nášho celku, lenže potom nám Košice ukázali svoj potenciál, keď oni pre zmenu celkom jednoznačne uchmatli pre seba druhý duel série. Košice hrýzli aj naďalej, semifinálové duely sa niesli v znamení boja o každú loptu. Pozíciu favorita série sme však nakoniec zvládli a postup do finále sme potvrdili na súperovej palubovke.
Čakalo nás veľké finále. Po roku sme dostali šancu na reparát proti obhajcovi trofeje a nášmu premožiteľovi z predošlej sezóny. Komárno bolo odhodlané predčiť nás aj druhý rok po sebe, to sme ale rozhodne nechceli dopustiť. A Komárno sme o tom rázne informovali naším vstupom do finálovej série. Ujali sme sa vedenia 3-0 na zápasy a k dispozícii sme mali hneď tri majstrovské mečbaly. Komárno odvrátilo prvú možnosť, no v ďalšom dueli už nemalo nárok. Pred zrakmi domáceho publika sme zdvihli nad hlavu trofej. Prievidza mohla oslavovať zisk šiesteho titulu v klubovej histórii.
Ako úradujúci majster sme mohli mať len tie najvyššie ambície. Tím posilnený o Andreho Jonesa alebo Rastka Dramičanina okrem SBL navyše znova bojoval aj na európskom fronte, tentoraz na ešte vyššej úrovni. Nedostali sme sa do hlavnej časti Ligy majstrov, no Prievidzu sme zviditeľnili v Európskom pohári FIBA.
Napriek silnej konkurencii bohatších klubov sme boli v skupine F kvalitným súperom a senzačne sme postúpili do druhej fázy. Tam sa klub BC Prievidza ocitol v spoločnosti mužstiev z Turecka, Francúzska a Belgicka. Rozdiely v rozpočtoch klubov sa ukázali výraznejšie ako v predošlej fáze a naša púť v Európe sa skončila. Avšak náš tím zanechal veľmi dobrý dojem. Odchádzali sme so vztýčenou hlavou.
V lige sme tentokrát zakončili základnú časť na tretej priečke, čo nám stále zaručovalo dobrú východiskovú pozíciu do play-off. Vo štvrťfinále sme bez väčších komplikácií zvládli rolu favorita proti Svitu. Semifinále už bolo podstatne ťažším orieškom. Vedeli sme, že proti Interu Bratislava nás čaká tvrdý súboj.
V prvom zápase na Pasienkoch sme uspeli a zdalo sa, že si predsa môžeme aj po štvrtý raz v rade zahrať vo finále. Ďalšie semifinálové duely sa však zmenili na nočnú moru. Inter uchmatol ďalšie tri duely pre seba, najviac pritom 6-bodovým rozdielom. Tri tesné prehry nás zlomili, piaty zápas bol jasnou záležitosťou Interu.
Do finále sme sa tak po troch sezónach nepozreli, o veľkom úpadku ale reč byť nemohla. Ziskom bronzu sme potvrdili svoje miesto medzi slovenskou basketbalovou elitou.
Bujanove zlaté striebro
Po sezóne 2017/18, v ktorej sme napriek tretej pozícii po základnej časti, vypadli už v štvrťfinále s Komárnom, došlo v Prievidzi k výmene na trénerskom poste. Dôvodom ďalšej trénerskej výmeny však nebolo sklamanie z konečného piateho miesta. Tréner Ryan Pannone zvažoval zahraničné ponuky a rozhodol sa vrátiť do Hapoelu Jeruzalem, z ktorého sa posunul na pozíciu hlavného trénera Erie BayHawks, ktorý je farmárskym tímom New Orleans Pelicans v NBA G League. Pannoneho miesto tak ešte pred začiatkom uplynulého ročníka zaujal jeho krajan Michael Claxton.
BC sa pod Claxtonovým vedením spočiatku darilo, no potom prišli nevyrovnané výkony a séria niekoľkých prehier v rade, ktorá Claxtonovi „zlomila väz". Uvoľnenú pozíciu napokon obsadil Chorvát Tihomir Bujan.
Bujan prevzal tím presne po Novom roku. Dôležitá bola už prvá výhra pod Bujanovým vedením, v napínavom závere sme v derby zdolali Handlovú, a to na pôde nášho odvekého rivala. Mužstvu pomohlo aj ďalšie víťazstvo na súperovom ihrisku. Trojkou zároveň s klaksónom rozhodol zápas v Komárne Jahmal Jones.
Tím sa skvelým spôsobom vzchopil a šplhal sa v tabuľke smerom k vyšším priečkam. Na výsledky pritom nemala veľký dopad ani strata Tima Derksena, jedného z najlepších hráčov v lige. Veľmi dobre ho nahradil Stacy Davis.
O našom konečnom umiestnení v základnej časti nakoniec rozhodoval posledný domáci duel proti Svitu, s ktorým sme priamo súperili o tretiu priečku. Nestačila nám len výhra, naháňať sme museli aj skóre. Svit sme museli zdolať najmenej o 16 bodov. Na tretie miesto nás v závere stretnutia posunuli až dve trojky Mareka Jašša.
Poskočili sme na tretie miesto, ale sezóna sa ešte neskončila. Nechceli sme zopakovať chyby spred roka. O to väčším varovaním pre náš celok bolo, že proti nám vo štvrťfinále opäť stálo Komárno. Situácia ako „cez kopirák". Ako tretí tím tabuľky sme čelili šiestemu Komárnu, znova s výhodou domácej palubovky.
Tentoraz sme však nedovolili rivalovi z južného Slovenska, aby nás prekvapil. Prvý duel sa niesol jednoznačne v našej réžii. Druhý zápas v Komárne sme už nedotiahli do víťazného konca, vedenie sme si ale prinavrátili v nasledujúcom stretnutí. Vo štvrtom súboji sme tak mali v rukách postupový mečbal. Hoci sme sa skresali 22-bodové manko a v jednej chvíli sme dokonca viedli, Komárno zvládlo poslednú minútu lepšie ako my. Vyrovnanú sériu rozhodoval až piaty duel. Potvrdilo sa pravidlo „môj dom - môj hrad". Už v prvej štvrtine sme Komárno zasypali 40-bodovým uragánom a napokon sme zvíťazili 103-81. Odplata nám vyšla.
V semifinále sme sa stretli s Levicami. V úvodnom dueli série sa nám podarilo postaviť základný kameň vysnívaného postupu do boja o zlato. Levice sme zaskočili na ich palubovke, vďaka čomu sme získali kľúčový brejk. Niké Aréna je pre Levičanov zakliata už od roku 2013, nezmenilo sa to ani počas minuloročného semifinále.
Ďalší skalp z Levíc sme síce nepridali, no úplne postačovalo, že sme si postrážili domáce prostredie. Bodku za semifinále sme dali v 6. dueli, ktorý sme vyhrali pomerom 68-64. V závere sme sa mohli spoľahnúť na pevné nervy Miloša Pajoviča, ktorý v rozhodujúcich okamihoch s istotou premieňal trestné hody. Najviac bodov, 17, si pripísal Delvon Johnson.
Finálový súper z Bratislavy bol nad naše sily. Samozrejme, vôbec nám nepomohli ani zranenia hráčov z pravidelnej rotácie. Za daných podmienok preto bolo striebro jednoducho maximom, ktoré sme mohli dosiahnuť. Úžasné vzkriesenie tímu Tihomirom Bujanom možno bolo ocenené striebrom, no v skutočnosti malo pre celý tím a fanúšikov BC Prievidza zlatú príchuť.
foto: Vladimír Králik, Ladislav Szibilla,Samuel Alexander Petráš, Vladimír Matušák, Peter Peniaško, Ivan Valko, TASR, basketliga.sk